Firefox - Web pod kontrolou!
Thunderbird: Pošta pod kontrolou.
counter.exohosting.sk
www.exohosting.sk

PREDSLOV

Vážení čitatelia, hľadajúci Pravdu; dostáva sa vám k poučeniu Zjavenie Jánovo, ktoré vám je už niektorým možno známe. Iní si zas možno iba myslia, že im je známe, nakoľko ho poznajú z Biblie. Tu treba dodať, že toto Zjavenie je nie totožné s tým biblickým, aj keď pochádza od toho istého Jána a malo by byť vlastne totožné.

Veľa neporozumenia ohľadne tohto Zjavenia spôsobilo to, že v Biblii a celkom v kresťanskej histórii sa vyskytuje veľmi často meno Ján a že potom nie je vždy možné, s odstupom času presne určiť udalosti v súvislosti s týmto menom. Nejedná sa tu teda isto ani o Jána, ktorý bol pôvodcom známych evanjelií, v súvislosti so zasľúbením Ducha Svätého v Zjavení Jánovom.

Zjavenie Jánovo má svoj pôvod vysoko v duchovnej úrovni, na ostrove a hrade Patmos, kde sa duch človeka dostane veľmi zriedkavo. Dostane sa tam iba duch, ktorý je kvalitatívne na vysokej úrovni a dokázal to predchádzajúcimi vteleniami v službe Svetlu.

Pôvodcom tohto Zjavenia je teda duch toho Jána, ktorý žil na Zemi v dobe Ježiša a niesol druhé meno Krstiteľ, ale bol vtelený aj dávnejšie, kedy na Zemi pôsobil Abdruschin v kmeni Isra a vtedy sa menoval Izmael. Po svojom zavraždení, počas spomenutej druhej inkarnácie ako Krstiteľ, jeho duch vystúpil na vrchol duchovnej ríše - na Patmos a tu prežil to, čo je zaznamenané v jeho Zjavení. Lenže v ktorom Zjavení?

Ja si nedovolím tvrdiť, koľko verzií tohto Zjavenia už vlastne jestvuje, ale najznámejšie sú minimálne dve. Tá biblická verzia je vlastne skomolená verzia táto, ktorá sa vám teraz dostáva k poučeniu. Nechcem nikoho obviňovať, lebo skomolenie spôsobilo prevážne nepochopenie tohto Zjavenia, čo je ťažko niekomu vytýkať, nakoľko si pochopenie vyžaduje poznať stavbu stvorenia a následne Božích zákonov, čo v dobe prijatia tohto Zjavenia ešte nie veľmi bolo ľudstvu známe. Ale treba dodať, že našou vinou!

Áno! Toto zjavenie bolo potom iba inšpiráciou vnuknuté, možno ani nie Jánovi podľa mena, ktorý ho spísal tu dolu, v našej hrubohmotnosti. Rôzny historici Biblie sa rôznia v tom, kto je vlastne pôvodcom tohto textu pre našu hmotnosť. Z vlastného textu by sa dalo vyvodiť aj to, že ho spísal ten istý Ján, ktorý ho prijal na Patmose, počas ďalšej svojej inkarnácie. To je ale iba úvaha! Jeho znenie však pochádza od Jána z Patmosu, teda z vrcholu duchovnej ríše; nejednalo sa teda o Patmos v hmotnosti. Ale následné neporozumenie spôsobilo, že mnohé nejasnosti sa potom prekrútili a zmenili do podoby, ktorá už s pôvodnou nemala veľa spoločného. Dokazuje to aj samotný pôvodca v tomto pôvodnom znení. Ba možno povedať, že aj tým, ktorí poznajú PG je ešte dosť obtiažne sa vyrovnať s niektorými pasážami Zjavenia, lebo často sa jedná o obrazné podania.

Teraz ponúkaná verzia je teda druhýkrát nadiktovaná tým istým Jánom, ale prijatá a spísaná tu dolu v hmotnosti znovu neznámym príjemcom, ktorý bol omilostený ho prijať. Bolo to v dobe, keď na Zemi pôsobil Syn Človeka - Vôľa Božia, ako je nazvaný v Zjavení.

Prítomnosť Syna Človeka v hmotnosti umožnila prijať veľa poučení pre nás rôznymi príjemcami, ktorí zostali v anonymite a na týchto prijatiach nenájdeme ich mená. Je to cyklus Zaviate doby sa prebúdzajú, v ktorom sa nám dostalo pravého poučenia o históriou zaviatych udalostiach. Nakoniec nemožno vylúčiť ani fakt, že aj tu v hmotnosti toto Zjavenie druhýkrát spísal samotný príjemca z duchovnej ríše, počas svojej novej inkarnácie ako pomocník Syna Človeka a jeden zo stoštyridsaťštyritisíc vyvolených. Pozor, znovu iba úvaha! Aj do nedávnej histórie už bolo nečisto zasiahnuté.

Faktom ale zostáva to, že teraz máme v ruke Zjavenie Jánovo, ktoré určite pochádza od pôvodcu a je ešte ľudským rozumom najmenej skomolené, ba dokresľuje Slovo PG a čiastočne aj Večné Zákony, ktoré boli spísané iba nedávno Tou, ktorá je tiež predpovedaná v Zjavení a ja som tento text zámerne uviedol zmeneným písmom, aby dokázal osloviť tých, ktorí doposiaľ tvrdili, že autorka VZ bola samozvaná vyslankyňa temna.

Nech nasledovný text dokáže obohatiť každého ľudského ducha!

 


 

ZJAVENIE JÁNOVO
(Pôvodné, ale pravé, opravené samotným Jánom)

Ján, sluha Boží, vás volá, ľudia, tak ako vás už volal, keď ešte žil v tele medzi vami:

"Čiňte pokánie, lebo kráľovstvo Božie sa priblížilo!"

A opätovne volal, keď už neputoval po zemi. Zvestoval vám, čo mu Boh zjavil, čo mal vidieť novým zrakom svojho ducha. Mali ste sa z toho učiť, mali ste to prijať, aby sa váš život stal lepším.

Ale vy ste neprijali slová tak, ako boli prehovorené. Vykladali ste si z nich a krútili ich a obracali tak dlho, až ste im sami nerozumeli. Čo bolo tak jednoduché, to ste zamotali, čo vám malo pomáhať nahor, z toho ste urobili slučku, ktorá vás ťahala dolu.

"Teraz volám naposledy! Prinášam vám Božie zjavenie tak, ako som ho viac ako pred tisíc rokmi priniesol. Ak mu budete rozumieť a ak ho prijmete, môže sa stať, že ešte niektoré duše budú ním zachránené. Kde sa tak nestane, tam sa musí naplniť váš osud, ľudia! Sami ste to na seba uvalili a nikto iní." Počujte teraz, čo vám má Ján povedať:

"Milosť buď s vami a mier toho, ktorý je ktorý bol a ktorý príde. Tak som vás zdravil vtedy. Dnes smiem povedať:

Milosť buď s vami, toho, ktorý je a ktorý bol a ktorý prišiel a je vo vašom strede. Milosť buď s vami, milosť Trojjediného Boha."

Vy, ktorí to čítate, sila Pána vás naplňuj, aby sa vaše duše otvorili v tejto hodine, zo všetkých najposlednejšej. Ja, Ján, bol som človekom tak, ako vy. Boh mi však daroval nadmieru milosti, že som smel slúžiť jeho Večným Synom. Potom som opustil zem a smel som vystúpiť na Patmos, blažený ostrov, hore vo Svetle. Nie, aby som tam prežíval blaženosti, ale, aby som dokorán otvoril oči svojho ducha tak, aby som smel vidieť deň Imanuelov - súd Pánov.

Toto vedenie nebolo darované mne, ale vám, ľuďom, aby ste bez prípravy nevbehli do záhuby.

A počul som zvuky trúby, silné a mocné, že by mohli prebudiť ležiaceho v hrobe. A jeden hlas prehlušoval kovový zvuk a volal:

"Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. Pravečný, Všemocný. Ja som ten, "Ja som". Bezo mňa nie je nič.

Ján, počuj ma. Čokoľvek uvidíš, napíš do knihy a pošleš do siedmich svetadielov, aby čítali a mohli sa stať múdrymi.

A mená siedmych svetových obcí sú: Ephesus, Smyrna, Pergamon, Thyatira, Sardes, Philadelphia a Laodicea. Pre ne počuj, pre ne sa dívaj, pre ne píš."

Ale ja som sa obrátil, aby som videl, kto tak mocne so mnou hovorí. Tak som videl sedem vysokých svietnikov, žiariacich zlatom. To boli obrazy siedmych obcí. Každý bol iný.

Sedem svietnikov stálo v polkruhu. Uprostred pod nimi stál Syn Človeka, odetý v bielom, dlhom rúchu, opásaný zlatým pásom. Vlasy a fúzy sa zdali byť striebrobiele, jeho oči svietili ako plamene a vychádzala z nich žiara, ktorá ožarovala všetky svetadiely. Jeho obličaj žiaril ako slnko. Z jeho úst však vychádzal ostrý, dvojsečný meč. V ruke držal sedem hviezd, pastiera siedmych svetových obcí.

Akonáhle som ho uvidel, hneď padol som, vzývajúc, k zemi. Sila, ktorá z neho vychádzala, bola tak veľká, že som ležal u jeho nôh, ako mŕtvy. Ale on pokynul mi pravicou a povedal:

"Neboj sa, ja som večný, ja som život. Ja som živý a prítomný od večnosti do večnosti. Ja mám kľúč od pekla a smrti, aby som zviazal, čo je prekliate, aby som rozviazal, čo sa obráti. (Imanuel). Píš, čo som kedysi povedal siedmim obciam. Čo som k ním kedysi zvolal, to hovorím i dnes. Píš!"

A hviezda v ruke večného, ktorý bol pastierom svetadielu Smyrna, jasnejšie zažiarila a hlas hovoril:

" Poznám činy i tvoju pokoru, Smyrna, najsvätejšia zo všetkých svetových obcí. Zdáš sa byť chudobnou, ale si bezmedzne bohatá, pretože plníš vôľu Pánovu, tvojho Boha. Tiež nad tebou bude víriť svetový súd, ale nestrachuj sa. Protivenstvo príde, ale nemôže ti ublížiť. Nestrachuj sa, ani keď budeš trpieť. Zostaň vernou až do smrti a potom ti dám korunu života. Ten, kto prekoná, nech je zachránený, ten sa nemá stať korisťou duchovnej smrti."

Chvejúc sa, zaplápolala hviezda pastiera z Pergamosu a mocný hlas hovoril:

" Ja viem, pastier svetovej obce, ako sa namáhaš, aby si zachránil ešte niekoľko tých, ktorí lipnú na mne. Lucifer založil ríšu vo vašom strede a jeden po druhom sa stávate jeho korisťou. Modloslužba a všelijaké falošné učenia sa rozširujú medzi vami. Po večnom sa pýtajú len nemnohí z vás. Ale pre týchto niekoľkých a pre tvoju námahu a vernú starostlivosť nemá byť Pergámos zničený. Kto vytrvá, nasýtim jeho ducha a obohatím svojou silou. Obdrží však nové meno, ktoré ešte nikto nepočul. Toto je napísané v knihe života a nebude nikdy zmazané."

Kľudne plápolala hviezda Pergamosu. Božia dobrota mu darovala mier.

Hviezda Thyatiry sa stala jasnejšia a hlas hovoril:

"Thyatira, poznám teba. Viem, že všetky tvoje diela vznikli z viery a lásky. V trpezlivosti si slúžila. Prináša ovocie. Ale Lucifer oslepil niektorým z vás oči tak, že na pozemskú múdrosť sa pozerajú ako na Božskú a ako takú ju vôbec vzývajú. Tróni medzi vami ako krásna žena, ktorá by si vás mohla všetkých podmaniť, priťahuje váš rozum k sebe a učí vás ho pestovať, zveličovať. Tí, ktorí našli zaľúbenie v jej slovách, stali sa jej deťmi. Nechávajú svoj mozog jasnejšie žiariť a učinili ho pánom nad sebou. Ale ja prídem k súdu. Žena a všetci tí, ktorí k nej prislúchajú, budú uvrhnutí do priepasti, aby zahynuli. Vy však, ktorí ste ju neposlúchali, máte byť ušetrení. Podržte, čo máte, dokiaľ neprídem. Kto odolá a vydrží až do konca, ten obdrží silu a zostane bojovníkom Svetla. Sila, ktorú som obdržal od svojho Otca, má mu k tomu pomáhať."

Hviezda svetovej obce Sardes svietila len celkom slabo. Hlas však hovoril:

"Sardes, poznám aj teba. Ty sa domnievaš, že žiješ a predsa si mŕtva. Rozpomeň sa predsa, čo si aj ty obdržala. Tvoje telo to žije a tvorí. Tvoj duch je však mŕtvy. Prebuď sa. Ak sa neprebudíš, priblíži sa k tebe súd, až ho budeš očakávať najmenej. Sú však niektorí medzi vami, ktorých duch sa udržal bdelý. Pre tých niekoľko bude ešte i vám zoslaná pomoc. Oni obdržia biely odev a ich mená nebudú vymazané z knihy života. Chcem spomenúť ich mená pred svojim Otcom."

Pastier Philadelphie zažiaril. A hlas hovoril:

"Ja som ten, ktorý drží kľúče všetkého diania a kráľovstva nebeského. Tam, kde ja otvorím, tam nikto viac nemôže uzavrieť. Ja som ti otvoril dvere nahor, Philadelphia. Máš iba nepatrnú silu, ale podržala si moje meno. Nad tebou je otvorený vstup ku Svetlu. Všetci, ktorí sa domnievajú, že majú nárok na život vo večnosti preto, nakoľko kedysi patrili k vyvolenému národu, majú poznať, že ťa milujem pre tvoju lásku a vernosť. Chcem ťa uchrániť pred pokušením, ktoré bude predchádzať súd, pretože tiež ty si ochraňovala moje Slovo. Viď, prídem čoskoro. Podrž, čo máš, aby nikto neodňal od teba tvoju korunu. Kto odolá, toho učiním stĺpom novej ríše. Stane sa uholným kameňom, ktorý smie pomáhať niesť stavbu v mene Božom a v mene mojom."

Skoro bez svetla ležala hviezda pastiera z Laodicey v ruke Vznešeného a hlas volal.:

"I tvoje diela poznám, Laodiceya. Ach, kiež by si bola studená alebo horúca. Pretože si ale vlažná, máš byť vyvrhnutá. Domnievaš sa, že si bohatá a sýta a že ničoho nepotrebuješ. Nevieš, aká si biedna, úbohá a slabá. Pomaž svoje oči, aby si prehliadla a aby si mohla uvidieť, že nie si skoro nič. A potom príď ku mne a vezmi odo mňa zlata, ktoré sa stane v ohni Božieho odpustenia rýdzou, čistou, skutočnou vierou a nechaj si dať biele rúcha, ktoré prikryjú tvoju nahotu. Buď pilná a čiň pokánie. Budem musieť s tebou tvrdo zaobchádzať, než sa naučíš riadiť svoje konanie podľa mojej vôle. Koho milujem, toho trestám a karhám. Ponáhľaj sa však, nie je ti dožičené mnoho času. Viď, stojím už predo dvermi a klopem. Ten, kto uslyší môj hlas, otvorí mi dvere, k tomu vojdem a obnovím s ním zmluvu."

Posledná hviezda zaplápolala. Pastier obce Ephezus. A hlas volal:

"Poznám tvoje dielo Ephezus. Viem, že si nebol unavený, aby si pracoval v mojom mene. Trpezlivo sa niektorí z vás namáhajú, odmietajú luhárov a opovrhujú zlými. Ale pomysli predsa, Ephezus, odkiaľ si spadol. Čiň pokánie a konaj diela ako kedysi, lebo prídem k súdu a prevrhnem tvoj svietnik. Potom budeš vymazaný. Kto však odolá, tomu dám ovocie života a tiež raja Božieho."

Hlas umĺkol a ja som napísal všetko, čo som počul. Potom som sa rozhliadol okolo seba a hlas, ktorý ku mne najskôr hovoril ako zvuk trúby, zavolal ma opäť:

"Pristúp bližšie, smieš vidieť, čo sa bude diať."

Teraz bol môj duch vynesený nahor a ja som videl v najvyšších výšinách stolec, ako nádherný trón, na ktorom sedel Jeden, ktorý bol Vôľa Božia, formou učinený z Božej Vôle - Imanuel. Jeho hlava žiarila ako drahocenný jaspis a lúče, ktoré z neho vychádzali, lomili sa v lúčoch, ktoré vychádzali zhora, takže to okolo stolca vyzeralo ako nekonečná, mnohofarebná dúha.

Pred stolcom stálo sedem Archanjelov, na pohľad ako kamenné stĺpy. Rozplývali sa v čistej službe, stále sa obnovovali čisto a jasno. Dookola stálo dvadsaťštyri stolíc, na ktorých sedelo dvadsaťštyri Najstarších v belostných odevoch a s korunami večného života na hlavách. Zo stolca vychádzali ustavične hlasy, hrmenie a blesky, nesúce myšlienky Božej vôle do vesmíru.

Pred stolcom bolo rozprestreté celé stvorenie ako priehľadné sklené more. Vpredu boli štyri zvieratá so šiestimi krídlami. Všetky ich oči duchovné, ako aj bytostné, boli otvorené. Dívali sa stále dookola, nemali pokoja vo dne ani v noci, velebiac Boha a hovorili:

"Svätý, Svätý, Svätý je Boh a Pán, Všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde."

Prvé zviera vyzeralo ako lev, plné sily a krásy. Druhé sa podobalo býkovi, tretie človeku a posledné orlovi, pripravenému k letu. A zvieratá neustávali chváliť Boha, až celé stvorenie bolo naplnené chválospevom. Dvadsaťštyri Najstarších sa pripojilo ku ním, padli na kolená a položili svoje koruny k nohám Toho, ktorý sedel na stolci a hovoril:

"Pane, Ty jediný si hoden prijať česť a cenu, ty si stvoril všetky veci, Tvojou vôľou sú učinené formou a žijú." V tom Ten, ktorý sedel na stolci pozdvihol pravicu, v ktorej držal knihu a ktorá bola zvonku aj zvnútra popísaná a zapečatená siedmimi pečaťami. Všetky oči sa upreli na knihu, lebo všetci vedeli, že je to kniha života. Veľký anjel predstúpil pred ostatných a zvolal mocným hlasom:

"Kto je hoden otvoriť knihu a zlomiť jej pečate?"

Nastalo veľké ticho. Nikto zo všetkých nebies, ani zo všetkých svetadielov nemohol otvoriť knihu, jedine Ten, ktorý ju držal vo svojej ruke. Pojala ma veľká úzkosť. Čo sa bude diať, ak bude musieť kniha zostať zatvorená? Začal som sa chvieť a vo svojom vnútri volať Boha. Tu sa sklonil jeden z Najstarších ku mne a povedal:

"Nestrachuj sa, viď, obeť je prinesená, pečate smú byť otvorené. Večný, Syn Boží, ktorý sa znížil k ľudstvu v milujúcom zľutovaní, aby nebolo stratené pre všetku večnosť, získal si právo rozlomiť pečate. Nevinný, ako baránok, bol vedený na porážku."

Medzi tým, čo som hovoril s ním, rozjasnilo sa pred stolcom, na ktorom trónila Vôľa Božia. A ja som videl baránka v nevinnosti a nežnosti. Premenil sa však a Ježiš, Večný Syn Boží, stál v kruhu Najstarších a zvierat. A moja úzkosť sa zmenila v jasot a chválospev.

On vzal knihu z vôle Božej a vysoko ju zdvihol. V tom padli zvieratá a Najstarší na kolená a vzývali Ho. Zo zlatých čaší sa dvíhal vonný dym ako modlitby, ktoré stúpali k Božiemu trónu. Zvuky hárf zaznievali a napĺňali všetko ľubozvukom a Najstarší spievali nový žalm:

"Pane, Ty jediný si hoden vziať knihu a zlomiť jej pečate, lebo si vzal tiaž na seba. Uzavrel si novú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi. A pre túto zmluvu tiekla na zemi Tvoja krv."

Zo všetkých strán prúdili sem tisíce anjelov a stavali sa dozadu za stolice Najstarších, hlasito volajúc:

"Baránok, ktorý z lásky a zmilovania vylial svoju krv, je hoden všetkého velebenia. Jeho je sila a múdrosť, moc a česť."

Volanie anjelov sa rozliehalo nad prastvorením, až dolu k neskoršiemu stvoreniu. A všetko tvorstvo sa pripojilo a volalo:

"Tomu, ktorý sedí na stolci, večná Vôľa Boha a Pána a Tomu, ktorý sa dal zavraždiť ako Baránok, buď česť a chvála, velebnosť a uctievanie, od večnosti do večnosti:"

Štyri zvieratá zvolali hlasno: "Amen" a začali sa modliť s Najstaršími a so všetkými anjelmi.

Potom nastalo veľké ticho. Všetci pozerali na Ježiša, ktorý uchopil jednu z pečatí a zlomil ju. Jedno zo zvierat zvolalo mocným hlasom:

"Príď!"

A hlas burácal, ako rachotenie hromu cez všetky stvorenia. Priklusal snehobiely kôň. Jeho jazdec niesol korunu a luk. Víťazstvo bolo s ním. Jazdil dolu do úrovní, kde ľudskí duchovia zápasili, aby im neuhasol plameň svetla.

Ježiš odstránil druhú pečať a opäť zaznelo volanie ako rachot hromu:

"Príď!"

Tu sa prihnal bližšie druhý kôň s rozšírenými nozdrami. Na ňom sedel jeden, ktorý mal ohnivo červený plášť a zvieral obrovský meč, z ktorého sršali blesky. Kamkoľvek prišiel, vyšľahla nenávisť. Zabíjal mier a hrdúsil zľutovanie. Tiež on jazdil dolu k ľuďom, aby opäť boli medzi sebou nesvorní a navzájom sa vraždili.

Opäť zaznel hromový hlas a Ježiš zlomil tretiu pečať. Tu prišiel jazdec na vranom koni a v čiernom odeve. Držal v ruke váhy, aby zvážil a odmeral, čo je ľuďom nezbytne potrebné. Jednému mal dať, druhému odoprieť, podľa toho či ich skutky boli dobré alebo zlé. Vzbudí drahotu a hlad a vystrie svoje ruky nad poznamenanými Pána.

Ježiš uvoľnil štvrtú pečať. Hromový hlas opäť burácal celým stvorením.

Teraz prišiel jeden na vranom koni, bledý a sivý bol i on sám. Bola to smrť a bola jej daná moc odstrániť štvrtý diel ľudstva. Za ňou zúrila svorka jej pomocníkov; cholera, vojna, hladomor a všetci neblahí duchovia, ktorí ničili ľudstvo. Teraz bola aj ona poslaná dolu.

Opäť nastalo ticho. Kľudne rozlomil Ježiš piatu pečať. Vtom prešli okolo všetci tí, ktorí radostne položili svoj život pre vieru v Boha a Ježiša Krista. Boli oblečení v biele rúcha a bolo im prikázané čakať na tých, ktorí ešte prídu. V poslednom súde budú ich odporcovia podľa Božieho poručenia odsúdení.

Teraz odstránil Ježiš šiestu pečať. Nato sa hlboko dolu začala zem otriasať, ako by s ňou bolo zatrasené a hory a more sa presunuli. Slnko sa zatmelo, všetka žiara zmizla. Mesiac svietil však krvavo, takže na všetko tvorstvo padla hrôza. Hviezdy padali na zem a vietor burácal súčasne zo všetkých štyroch strán. Králi na zemi a všetci veľkí a mocní začali sa chvieť a nariekať. Schovali sa do rozsadlín a jaskýň, ale nebolo im to nič platné. Udalosti boli príliš strašné. Tu zvolali:

"Kto obstojí pred zrakom Toho, ktorý tróni na sudcovskom stolci? Kde sa dá skryť pred spravodlivým hnevom Božím? Vy, hory, padnite na nás, skaly prikryte nás, aby nás Syn Boží nemohol zbadať. Deň súdu prišiel na zem, budeme žať čo sme zasiali. Beda nám!"

V tomto besnení živlov, Bohom nariadenom zaznel náhle hlas:

"Neškoďte zemi ani moru, dokiaľ nespečatím služobníkov Božích na ich čelách."

A štyria anjeli sa postavili na štyroch stranách zeme, zadržali vetry tak, že nebúrali, dokiaľ Boh nenechal dokončiť svoje dielo.

Bolo to sto štyridsaťštyri tisíc ľudských duchov, ktorých si Boh vyvolil za služobníkov svojho Syna. Oni mali niesť na svojich čelách znamenie Večného a mali zostať ušetrení všetkých hrôz, ktoré vírili nad zemou. Potom mali Večnému Synovi, Jeho Vôli, pomáhať vybudovať novú ríšu. Prichádzali teraz zo všetkých národov, odetí do bielych šatov a s palmovou ratolesťou v rukách. Velebili Boha pre Jeho veľkú milosť, že boli vyvolení k službe a radostne hovorili:

"Sláva Tomu, ktorý sedí na stolci a nášmu Bohu, ktorý tróni na večnosti a Ježišovi, ktorý sa v zľutovaní sklonil k ľudstvu. Sláva buď Večnej Trojjedinosti od večnosti do večnosti."

Anjeli a zvieratá aj Najstarší volali: "amen" a sklonili sa pred večnou Vôľou Božou. Dlhú dobu bolo počuť len chválu a vďaku, znenie hárf a jasot. Jeden z Najstarších sa ku mne naklonil, oslovil ma a prehovoril:

"Kto sú tí, ktorí majú nosiť biele odevy? Kto ich sem priviedol?"

Ja som to však nevedel a prosil som ho, aby mi to povedal. On tak vykonal a prehovoril:

"Sú to tí ľudskí duchovia, ktorí prešli veľkými útrapami a vnútornými bojmi, ktorí sa snažili uchovať si čisté duše vo viere BOHA a JEŽIŠA. Sú to tí, ktorí poznali večnú Vôľu Božiu, ktorá teraz príde k súdu. A pre toto ich poznanie sú im ich hriechy odpustené, nebudú ani hladovať, ani žízniť po Slove Božom, lebo ONO zostane u nich na veky. Žiarom nevyprahnú, ani hladom nestuhnú, pretože sa budú zachvievať vo večných zákonoch Božích. Boh nechal zotrieť všetky slzy z ich očí, lebo ich duše budú pozdvihnuté z pozemských bolestí a strastí preto, lebo Boh ich vyvolil za služobníkov svojmu Svätému Synovi. Vo veľkom šťastí a blaženosti budú mu dňom i nocou slúžiť. A On sám, Ten, ktorý sedí na stolci bude uprostred nich. Bohatými nad všetky ľudské pojmi sú tí, ktorí môžu slúžiť Večnému Synovi Božiemu."

Dlhý čas bolo opäť ticho, ticho plné očakávania a predtuchy niečoho neblahého.

A Ježiš pozdvihol trochu knihu a odtrhol poslednú pečať. V tom pristúpilo sedem Archanjelov, držiac vo svojich rukách trúby. Pred stolcom bol postavený oltár, ku ktorému pristúpil ďalší anjel nesúci kadidelnicu. Hodil do nej množstvo vonného kadidla a dym stúpal k Bohu, zobrazeniu modlitieb všetkých.

Ten, ktorý sedel na tróne, dal nepatrný pokyn. Na to opäť zobral anjel kadidlo, položil naň oheň z oltára a vysypal na zem. Blesky križovali, hrom burácal a zem sa zachvievala vo svojich základoch. Sedem Archanjelov pozdvihlo svoje trúby a dlhý ťahavý tón, ako bedovanie, zaznel celým stvorením. Na zem dopadlo krupobitie, premiešané krvou a ohňom a tretí diel stromov a rastlín zhorel.

Večný dal opäť pokyn a druhý Archanjel zatrúbil na svoju trúbu, ktorej zvuk doliehal do stvorenia ako výkrik. Potom vrhol oheň do mora a tretí diel všetkých morí sa premenil na krv. Tretí diel všetkých morských tvorov zahynul a tretí diel všetkých lodí zhorel.

A to vrúcne ku mne vystupovalo: "Sedem trúb, sedem beda."

Ľudstvo, čo si si to pripravilo svojou nekajúcnou zatvrdnutosťou?

A opäť vyšlo znamenie od Toho, ktorý sedel na stolici a tretí Archanjel zatrúbil na trúbu, že zvuk sa rozľahol po všetkých nebesiach. Tu padla dolu hviezda a prúdy a vodstvo na zemi sa stalo horké ako palina a ľudia umierali, akonáhle to ochutnali.

Na pokyn Večného Zatrúbil na trúbu štvrtý Archanjel. Slnko sa zatmelo, mesiac stratil svoju žiaru, takže noc a deň boli rovnako temné. A hlas jedného anjela mocne hlaholil:

"Beda, beda, beda tým, ktorí sú na zemi. Ešte traja Archanjeli pozdvihnú trúby a biedy sa stanú neznesiteľné. Ale v súde sa nedá zadržať to, čo si ľudskí duchovia sami na seba uplietli. Jedno po druhom sa musí vyplniť."

Opäť Večný dal pokyn a piaty Archanjel pozdvihol svoju trúbu, ktorej tiahly tón doliehal do všetkých stvorení. Temnoty dostali vládu nad zemou, z hlbín sa vyrojili zvieratá ako kobylky a pokrývali celou zem. Mali však príkaz, nežrať ani trávu, ani byliny, ale napadnúť iba ľudí a trápiť ich. Tých však, ktorí nosia na svojich čelách Božie znamenie, nemajú znepokojovať.

Zvieratá vo svojich jemnohmotných formách boli ohyzdné. Mali panciere, s ktorými rachotili, chvosty ako škorpióny, ktorými bodali, krídla, ktoré ich všade zaniesli, obličaje ako ľudské masky a ostré zuby.

Po určitý čas majú trápiť ľudstvo. Súženie má byť tak veľké, že si ľudia budú želať, aby smeli zomrieť, ale práve toto im nebude splnené. Musia precítiť všetko súženie, aby sa naučili poznávať, Koho preklínali a Koho od seba odvrhli. Pánom všetkých týchto zvierat bol Lucifer.

A opäť anjel mocne zvolal: "Jedna bieda prešla a prídu ešte dve."

Šiesty Archanjel pozdvihol trúbu. Vtedy hovoril hlas Toho, ktorý sedel na stolici:

Uvolni tých štyroch služobníkov Božích."

Vtedy boli uvolnení štyria anjeli, ktorí boli pripravení na deň, rok a hodinu, aby na Boží rozkaz usmrtili tretinu ľudstva. S obrovským zástupom jazdcov rozdúchali oheň, dym a síru uvrhnú na tretí diel tých, ktorých nezahubila smrť.

Ale na zemi boli ešte takí, ktorí sa nechceli kajať zo svojich zlých skutkov, ktorí nevzývali Boha a nechceli sami uznávať Jeho zákony.

Zhora prišiel vznešený anjel, silný a nádherný na pohľad. Jeho odev ho zahaľoval ako oblak, lúče ktoré vychádzali z jeho hlavy, trblietali sa dúhovými farbami a jeho obličaj žiaril ako Slnko. Jeho nohy, podobné ohnivým plameňom, ktoré vyšľahovali, stravovali sa a predsa sa vždy obnovovali v službe Večnému.

Postavil sa nad celým neskorším stvorením, lebo on obdržal od svojho Pána nad ním moc. Potom zvolal silným hlasom, až sa to rozliehalo nad celým stvorením ako sedem rachotiacich hromov. Čo volal bolo tak silné, že sa všetko pred tým zachvelo.

Bolo mi veľmi úzko, ale predsa som chcel zaznamenať, čo som začul v dunení hromu, keď sem ku mne zhora doľahol mäkký hlas:

"Ukry v sebe, čo si počul. Nepíš, čo anjel hromovou ozvenou volal nad celým stvorením."

Ďakoval som zo svojej duše Bohu, že to nemusím písať, ale vo mne je to napísané pre celú večnosť.

Anjel sa vysoko vztýčil, prisahal Trojjedinému Bohu, z ktorej vôle všetko vzniklo, že hriešnemu ľudstvu už nezostal čas k pokániu. Akonáhle siedmi Archanjel zatrúbi na svoju trúbu, dospeje všetko ku koncu. Potom sa dokoná všetko, čo bolo stanovené Božími zákonmi. Všetka zhovievavosť má svoj koniec.

Anjel držal v ruke knižočku a ja som opäť počul hlas zhora, ktorý ku mne hovoril:

"Vezmi si ju a osvoj si jej obsah. Nedopraje ti viac pokoja, aj keď sprvu sa ti to bude zdať ľahké."

Vzal som knižočku z ruky anjela a prijal ju celú a jej obsah sa mi zdal sprvu ľúbezný a ľahký, keď som ju však celú pochopil, tak ma uchvátila zloba a anjel hovoril:

"Viď, to čo si teraz prijal, musíš teraz opäť odovzdávať ďalej. Musíš znovu hlásať všetkému ľudstvu a všetkým pohanom, čo si kedysi už zvestoval."

Anjel mi dal do ruky prút a poručil mi:

"Vymeraj chrám Boží, svätyňu najsvätejšiu. Preddvorie však nemeraj, lebo od tejto chvíle nebude už preddvorie v chráme Božom. Božie mesto a Boží chrám na zemi budú prenechané pohanom. A oni ich zničia pre ľudskú neveru."

A anjel zvestoval ďalej:

Dvaja Svedkovia Všemohúcnosti Božej putujú po zemi v ľudskej podobe a bez úcty Sú však ako večne zelené olivové stromy, ako planúce pochodne pred vznešenosťou Pána, ako to už zvestoval prorok Izaiáš. ( Parzifal - Abdruschin a Mária, nie však Mária z Nazaretu).

Syčiac vystreľujú temnoty tu a tam proti ním, ale nemôžu ich napadnúť. Boh a Pán udelil im moc nad všetkým bytostným, ktoré v dobe ich putovania po zemi podľa ich vôle môže ľudstvu spôsobiť akékoľvek trápenie tak, ako za čias Mojžišových nad Egyptom. Prinášajú Svetlo a Pravdu Všemohúceho Boha, ale ľudia ju nechcú počuť. A nakoľko všetky útoky na nich boli bezvýsledné, temnoty sa opäť zhromaždili. Ako mocné zviera dvíha sa z hlbín, bojujú proti nim a zdanlivo ich premáhajú. Oni budú zviazaní a ponechaní ako mŕtvi. ( Mŕtvi - znamená tu vyradení morálnou vraždou, ohováraním.)

Pravečný Boh skláňa sa ku svojim deťom a volá ich, aby pre tento čas vystúpili hore k nemu. Avšak ľudia, ktorí idú okolo bez kajania, bez viery, oslavujú vo vnútri víťazstvo a triumfujú nad tým, že zabili Pravdu a Lásku a že zem oslobodili a zbavili spravodlivosti. Stala sa nepohodlnou tým, ktorí ju nechceli sami uznávať.

Ale práve v dobe, ktorú Večný ustanovil oba svedkovia vychádzajú zo svojho napádania neporušení. A hrozné zdesenie prepadá tých, ktorí proti ním svedčili a tých, ktorí z toho radostne, hlasito jasali. Zem sa však chveje a človeku bude veľmi úzko.

Tak prešla i šiesta bieda nad ľudstvom. Podľa slov anjelových nie je medzi šiestou a poslednou biedou časového rozpätia.

Vôľa Boha, ktorý tu sedel na tróne, aby súdil ľudstvo, pokývla a posledný anjel zatrúbil na trúbu. Prenikavo to zaznelo všetkými stvoreniami a všetko tvorstvo zadržalo dych, lebo nadišiel koniec všetkých vecí.

Z neba zaznievali hlasy:

"Teraz sa stali ríše všetkých svetových častí vlastníctvom nášho Pána, Syna Človeka a Ježiša, Syna Božieho. On, Syn Človeka, bude teraz panovať v celej večnosti tak, ako to činil už od večnosti."

A Najstarší sa zdvihli zo svojich stolíc, padli na kolená a modlili sa:

"Pane, Všemohúci Bože, Ktorý si a ktorý si bol od večnosti do večnosti. Ďakujeme Tebe, že si teraz vyslal celú svoju silu a že si sa neobmedzene zaviazal vo svoje panstvo. Teraz si zničil všetkých tých, ktorí boli proti Bohu a proti Tebe. Súdil si všetkých, ktorí Teba neuznali. Zviazal si odporcov, ktorí zničili zem. Tým, ktorí Teba poznali, bude teraz daná ich odmena, stanú sa Tvojimi služobníkmi a ich duše budú naplnené blaženosťou."

Zatiaľ, čo sa Najstarší takto modlili, ja som videl, ako hore vo vesmíre chrám, zo všetkých najsvetlejší, otvoril svoje brány dokorán, svetlo a lúče padali dolu na miesto, kde Večný uzavrel novú zmluvu s ľudstvom, že bolo istejším, než za čias Noémových a lúče tvorili spojenie nahor a anjeli vystupovali po nich hore a dolu.

Ale na neskoršie stvorenie padalo krupobitie, blesky sa križovali a hrom burácal, zem sa chvela, akoby otriasaná večnými silami, a myšlienky Vôle Božej vírili ako zvučné hlasy nad celou zemou . . .

A bol mi ukázaný obraz:

Na nebi sa zjavila ženská postava zázračnej krásy. Vychádzali z nej svetelné lúče, akoby slnko bolo jej šatom. Stála v kosáku mesiaca, ktorého matný svit halil jej nohy. Na hlave mala korunu zo siedmich drahokamov, ktoré žiarili ako hviezdy. Z prostredného, najnádhernejšieho kameňa tryskali lúče, utkávajúce zlatý závoj okolo dieťatka, ktoré radostne sa usmievajúc, vystupovalo z jej náručia. Toto dieťatko bolo však pánom Svetov, o ktorom hovorili proroci.

Teraz sa pohlo i v hlbinách, s fuňaním a mrnčaním sa približoval netvor, majúci sedem hláv, pretože si chcel privlastniť sedem častí sveta. Na každej zo svojich hláv mal korunu, pretože si bol istý, že dosiahne svojho cieľa a stane sa kráľom tejto časti neskoršieho stvorenia, ak práve narodené dieťatko zmizne. Preto sa vrhol protivník dopredu, aby na svojej ceste priniesol zmarenie všetkému, s čím sa stretol. Chcel zničiť dieťatko. ( Ženská postava je prakráľovná Elizabeth, Parzifal pritom ako dieťa je obraznou ukázkou započatia svojich úloh pri očiste svetov. Detstvo ukazuje začiatok zvláštneho úkolu Parzifalovho, lebo v ňom je dieťaťom, aby skúsenosťami v prežití dozrel v muža pre všetko to, čo musí premôcť, aby splnil zasľúbenie. Je to tiež dielo, ktoré Lucifer - netvor, už od začiatku usiloval zničiť a tak znemožniť splnenie, pri ktorom on sám zo svojím falošným pôsobením bude Parzifalom spútaný.

Chlapec však bol zobratý k Bohu, svojmu Večnému Otcovi, aby u Neho zostal tak dlho, až zviera bude premožené. Kráľovná nebies šla do svojich záhrad.

Opätovne sa blížil šum, ale tentoraz to bolo čisté znenie a treskot plný jasotu. Archanjel Michael sa dostavil so svojimi vernými zástupmi anjelov k boju, čo mu Boh nariadil. Uchopil netvora, ktorý svojho času privolal svoje temné tlupy. A Svetlo a temnoty bojovali proti sebe. Svetlo prichádzajúce od Boha zvíťazilo. A Lucifer, ktorý vzal na seba podobu netvora bol zvrhnutý zo všetkých nebies so svojimi neblahými zástupmi. Spadol z nebies do neskoršieho stvorenia a nejaký hlas volal:

"Beda vám, vy ľudské deti, Lucifer prišiel dolu medzi vás naplnený hnevom a zlobou. Je mu dopriaty len krátky čas k splneniu jeho vášní. Beda vám, ak nebudete statočný."

Nebesá duneli nad pádom neblahého jasotom.

Akonáhle netvor spozoroval, že ho už nič nemôže udržať, pokúšal sa prenasledovať vznešenú postavu ženy. Ona však unikla, akoby krídlami nesená do výšin, ktoré on viacej nemohol dosiahnuť. Strekol po nej jedovatými slinami a špinou, ohováraním a hnusnou lžou, avšak zem pohltila všetko skôr, než sa mohlo ku splneniu priblížiť.

Teraz si netvor vo svojom hneve predsavzal od terajška opanovať a premôcť všetko, čo bolo v akomkoľvek spojení s Kráľovnou nebies. Vymazal postupne v ľudstve vedomosť, až úplne zmizla. Poslušnou otrokyňou a pomocníčkou všetkých pravých cností sa mu stala ľudská žena.

Pristúpil som na okraj mora na svetlý piesok, aby som sa podíval, čo sa tam deje. Tu sa z vĺn vynorilo zviera, majúce sedem hláv a desať rohov a na rohoch malo koruny.

Práve tak, ako služobníci Boží nesú na svojich čelách napísané meno knihy života, tak malo i ono zviera na každej Zo svojich hláv napísané meno prekliatí. Toto videnie bolo strašné.

Zviera bolo Antikrist, ktorý vzišiel zo semena Luciferovho. Bolo skrátka ako leopard, lebo jeho odev bola lož. Jeho nohy mali silu medvedích láb, dostatočne silné, aby ho uniesli práve tak, aby mohli zničiť všetko, čo sa postaví na odpor. Jeho tlama bola levova, aby mohla zožrať všetko, čo môže dosiahnuť. Ak bol ranený v boji, jeho rany sa okamžite zahojili a ľudstvo obdivovalo zviera a klaňalo sa Luciferovi, ktorý dal zvieraťu veľkú moc. Veľmi ho obdivovali a hovorili:

"Kto sa vyrovná Antikristovi, kto sa odváži vystúpiť proti nemu? Zvestuje nám divotvorne vedenie, ktoré žiadne ľudské ucho doposiaľ neslýchalo. Jeho rozum je vyšší než všetko ostatné."

A ľudia verili všetkému, čo zviera vypovedalo, to bol začiatok rúhania sa Bohu, rozširovania lží o Večnom a medzi ľuďmi nebolo nikoho, kto by sa bol vzoprel, okrem malého zástupu tých, ktorých mená boli zapísané v knihe života, a boli služobníkmi Všemohúceho. Ostatní sa však rúhavo smiali a verili zvieraťu a zabudli na večné zákony Božie. Nevedeli už, že ten, kto tasí meč, mečom zahynie, a ten, ktorý púta duše, že bude sám spútaný na večnosť.

Železné sú zákony Božie. Čo človek zaseje, to tiež zožne. Zatiaľ čo som v úžase hľadel na zviera, uvidel som ako zo zeme vylieza iné zviera, majúce len dva rohy, takže sa mohlo považovať za baránka. Akonáhle však začalo hovoriť, hneď som poznal, že i ono je netvor práve taký - hriech, ktorý opanoval a prenikol celú zem. Nadýmalo sa, zväčšovalo sa, zavádzalo ľudí a robilo z nich služobníkov Antikrista.

Nariadilo, aby ľudia vztýčili obrazy Antikrista. Obrazom mala byť daná moc hovoriť k ľuďom a im pomáhať. Beda však ľuďom, ktorí sa na ne spoľahnú.

Tento druhý netvor ukázal ľuďom, že svojim myslením a konaním môžu dosiahnuť znamenie na svojej pravej ruke. Toto znamenie, podľa ktorého sa mohli vzájomne poznávať, zväzovalo tých, ktorí prislúchali k Antikristovi. Nebolo k tomu potrebné žiadnej zručnosti prevádzať pozemské obchody k úžitku a zisku tomu, kto nosí znamenie zvieraťa na svojej ruke.

Kto však bol úplne podrobený druhému zvieraťu - hriechu, tomu sa na čele objavila temná škvrna, takže duchovnému zraku bol ľahko poznateľný. V tomto znamení sa pohybovalo číslo zvieraťa, totiž 666, slovom: šesťsto šesťdesiat šesť.

Kto má oči k videniu a ducha Božieho, ten pozná tiež v tomto čísle nekonečnú múdrosť Božiu, lebo je to tiež číslo človeka, ktorý vyzýval k pokániu proti hriechu. Teda, že tiež toto číslo, tak ako každé iné nesie zreteľne v sebe svoje jasné i temné stránky.

Videl som stáť Syna Božieho, Ježiša, Lásku Božiu na vysokej hore a pri ňom stoštyridsaťštyri tisíc, ktorí boli vyvolenými služobníkmi Pravečného. Všetci mali na svojich čelách napísané jedno večné meno. Všetci očakávali Pána sveta, ku ktorému ich mal Ježiš doviesť.

Zhora zo všetkých nebies zaznievali nadpozemské zvuky, znelo to skoro ako hučanie povodne, skoro ako rachot mocného hromu a do toho zaznievali tóny nebeských hárf.

Nová pieseň stúpala nahor k Pánovi svetov, ktorý sedel na stolci uprostred Najstarších a zvierat. Nikto iný sa nenaučí tejto piesni, chválospevu Trojjedinosti, než spomenutých stoštyridsaťštyri tisíc, ktorí nesú na svojich čelách znamenie Božie.

Nekonečné, večné zmilovanie, Božská Láska a starostlivosť vytrhla ich nahor zo zástupu ostatných ľudí, naučila ich poznať svoje hriechy a oslobodiť sa od nich. Aj keď sú ešte vždy ľudskými duchmi, sú predsa pred Božími očami čistí pre svoje čisté chcenie a pre svoje verné služby.

Keď som pozoroval tento zástup, videl som, ako nádherný anjel priletel dolu z neba a ktorý smel ľudstvu zvestovať nový zväzok s Bohom a hlasno zvolal:

"Bojte sa Boha a vzdávajte mu česť. Modlite sa k Pánovi svetov. Slyšte ľudia, nadišiel súdu čas!"

Ihneď za ním preletel druhý anjel, práve tak vznešený a volal ešte hlasnejšie:

"Teraz sa zrútilo útočište hriechov na zemi, ktoré všetkých ľudí zviedlo a zaviedlo do osídiel, kde boli ako vínom opití a neschopní svojich zmyslov."

Ale tretí anjel, ktorý letel za oboma, volal z nich najhlasnejšie:

"Kto vzýva Antikrista, alebo prijme jeho znamenie do ruky alebo na čelo, ten pocíti hnev Boží z čiaš, ktoré Boh nechá vyliať na zem. Dňom a nocou nenájdete vôbec pokoja, lebo teraz bude známe, kto vzýval alebo znamenie nosí, nebude to môcť učiniť neplatným. Bude sa trápiť a zhorí vo večnom ohni a jeho výkriky budú stúpať nahor, ako dym a tiež ako dym sa rozplynie, bez úžitku zhynie. Tu však vyčkávajú tí, ktorí nesú na svojich čelách znamenie Božie a zachvievajú sa v Božích príkazoch a sú blažení vo viere vo večnú Trojjedinosť."

Hlas z neba volal ku mne:

"Píš! Blahoslavení mŕtvi, ktorí v Pánovi teraz zomrú. Ich diela ich nasledujú a oni s nimi vo vyšších ríšach môžu na nich tvoriť ďalej. Ďalej smejú tvoriť Pravečnému. Všetky boje sú už za nimi, môžu pracovať v pokoji a mieri a práca im bude šťastím a blaženosťou."

A ja som písal. Keď som však mal napísané, vzhliadol som nahor. Videl som vznášať sa biely oblak. Na oblaku sedel na zlatom tróne Syn Človeka, lúče a lesk z Neho vychádzali. Lúče sa vzájomne spájali do tvaru kríža, takže to vyzeralo, že On je večná Pravda. Na hlave mal zlatú korunu a Jeho ruka chytila kosák, ktorý vysielal modré blesky do vesmíru.

Vtom pristúpil k Nemu anjel z chrámovej brány a zvolal:

"Pane, nastala doba žatvy. Daj kosákom znamenie a žatva na zemi započne."

A ten, ktorý trónil na oblaku, udrel kosákom, že vydal jasný tón a vzbudil ozvenu vo všetkých stvoreniach. Prišli zástupy anjelov a na zemi začala žatva.

Z chrámu vystúpil ešte jeden anjel, ktorý mal sekáč, aký používajú vinári. Obdržal rozkaz udrieť sekáčom na vinicu zeme a obrať hrozno. Ale ako už Syn Boží zvestoval, boli to zlé hrozná, ktoré boli hodené do lisu hnevu Božieho, aby boli zničené, a prázdne klasy, ktoré anjel, vládnuci ohňu vrhol do planúceho ohňa.

Potom mi bol ukázaný obraz zo všetkých najnádhernejší. Sedem anjelov stálo a držalo vo svojich rukách sedem posledných strastí, ktoré mali dokončiť Boží súd.

Opätovne som videl stvorenie rozprestreté ako priehľadné sklenené more, pod ktorým plápolali plamene zničenia. Ale na okraji stvorenia, na sklenom mori stáli tí, ktorí zostali víťazmi nad Antikristom a jeho obrazom, aj jeho znamením a jeho skupinou. Oblečení do bielych rúch, držali v rukách harfy a spievali, ku chvále Božej. Spievali žalm Mojžiša, muža Božieho a chválospev ku cti Boha:

"Pane Všemohúci, Tvoje diela obstáli v Pravde a spravodlivosti. Celý svet sa Teba strachuje a velebí Tvoje najsvätejšie meno. Ty jediný si Svätý. Ty jediný si Pán, ty, Trojjediný Boh. Zo všetkých koncov sveta budú prichádzať a vzývať Teba, lebo Tvoje cesty ležia zjavne pred očami všetkých ľudí. Teraz vidia, ako Tvoja dobrota a milosrdenstvo ich viedli až do konca."

Za tohto chválospevu bol chrám hore vo Svetle opätovne otvorený a anjeli siedmych strastí z neho vyšli. Zlaté pásy obopínali ich biele rúcha a zlaté obrúčky ich vlasy.

Lev sediaci pred stolcom Najvyššej Vôle Božej sa pozdvihol a dal siedmim anjelom sedem zlatých čiaš, naplnených až po okraj Božím hnevom.

Sila, vychádzajúca z týchto čiaš, bola tak silná, že celý chrám bol ňou naplnený, zdalo sa ako by bol zahalený dymom. Nikto nemohol do nej vstúpiť, pokiaľ čaše hnevu neboli vyprázdnené. Z chrámu prenikal sem mocný hlas a hovoril:

"Vy, služobníci Boží, nadišiel čas, aby ste vyliali čaše Božieho hnevu. Choďte a učiňte tak."

Na to pristúpil prvý anjel až po okraj skleného mora, zohol sa a vylial svoju čašu na zem. Hneď sa vzbúrila krv všetkých ľudí, nesúcich meno Antikristovo. Všetko ich zlé snaženie sa ich dotklo a na ich telách sa tvorili hnusné, hnisavé vredy tak, že sa zvíjali v bolestiach.

Potom vystúpil druhý anjel a vylial svoju čašu na more. More sa rozvlnilo a rozbúrilo a bolo červené ako krv. Všetok život v mori zahynul.

Keď však tretí anjel vylial svoju čašu do prúdov a prameňov, tak sa i tieto vody premenili na krv. A bytostný strážca všetkého vodstva volal a hovoril:

"Pane Bože, Ty večný, akí si spravodlivý. Si svätým od večnosti do večnosti. Tvoje zákony sa naplňujú. Ľudia nechávali tiecť krv a krv nechávaš tiecť teraz aj Ty. Prelievali krv svätých a prorokov a krv majú teraz piť. Nezaslúžili si nič lepšieho."

Jeden anjel od oltára Božieho zvolal:

"Áno, Pane, Tvoje súdy sú pravdivé a spravodlivé."

Teraz vyprázdnil štvrtý anjel svoju čašu do stredu slnka. To zaplápolalo dolu ako oheň k zemi, že ľudstvo skoro zhorelo. Keď sa však domnievali, že teplom zahynú, rúhali sa Bohu. Dobre vedeli, že On má v moci všetky strasti, ale nepriznali to a ešte rúhavo volali. Preklínali Ho a nečinili pokánie.

I piaty anjel vyprázdnil čašu pred trónom Antikrista na ktorom sedel vo veľkej nádhere. Všetko svetlo na zemi zhaslo a bola tma. Úzkosť a strach sa zmocnil ľudí, pre svoje vredy trpeli strašným teplom nevýslovné muky. Zvíjali sa a škrípali zubami, ale medzitým sa rúhali Bohu. A cestu k pokániu doposiaľ nenachádzali.

Šiesty anjel vylial teraz svoju čašu a najsilnejšie prúdy vyschli.

Netvor a Antikrist a tretie zviera - hriech, sa radili medzi sebou. Výpary ich duchov sa zhustili v postavy a podobali sa žabám. Boli to nečistý duchovia, ktorí vychádzali opätovne vábiť ľudstvo, zvolávať mocných a kráľov ku dňu zúčtovaniu. Mienili však bojovať proti Bohu.

Ale deň Boží však prišiel ako zlodej v noci, kedy bol najmenej očakávaný. Blaho tomu, kto bdie a vie o prítomnosti Pána, že oblečený mu môže vyjsť v ústrety.

A teraz pristúpil ešte siedmi anjel a vylial obsah svojej čaše do vzduchu a hlas zvolal:

"Dokonané je!"

Myšlienky Trojjediného Boha prebiehali nad stvorením ako zvučné hlasy, že ich hrmot bol väčší než rachot silnej búrky. Blesky sa križovali bez ustatia a zem sa chvela ako nikdy. Mestá boli zničené, ostrovy sa prepadli v mori a hory zmizli.

Z neba ale padali dolu krúpy na bedákajúce ľudstvo a zabili toho, koho zasiahli, ale ľudia si to ešte nevzali k srdcu. Rúhali sa Bohu aj v siedmej strasti a nečinili pokánie.

Jeden zo siedmich anjelov, ktorí vyliali sedem čiaš Božieho hnevu, pristúpil ku mne a hovoril:

"Poď, chcem ti ukázať súd nad ženou, ktorá založila svoju ríšu nad všetkými krajinami. Všetci králi jej boli poddaní a pili z jej zdroja, až opití už nemohli nič rozoznať."

A v duchu ma viedol na púšť. Tu sedela žena bujných vnadou, namyslená a sebavedomá, na šarlátovo červenom zvierati, ktoré malo sedem hláv a desať rohov, na ich čelách boli napísané mená rúhaní.

Žena bola najnádhernejšie oblečená. Purpur ju halil, ako by bola kráľovnou. Učinila sa však sama vládkyňou nad zemou pomocou zvieraťa. Zlato, drahokamy a perly navešala na seba, aby nikto nemohol vidieť jej nahotu. Zlatý pohár v jej ruke bol už po okraj naplnený zlobou, lžou a hanbou. Cez jej čelo sa tiahol široký nápis:

"Babylon, matka všetkých nečistôt a všetkých ohavností na zemi."

Bola opitá krvou, ktorú nechala preliať na zemi, krvou všetkých svedkov Ježišových.

Veľmi som sa zľakol, keď som uvidel ženu, nepochopiac, kto bola. Utešujúc, anjel ku mne prehovoril:

"Prečo sa bojíš, chcem ti vysvetliť tajomstvo, ktoré sa ti javí okolo ženy a okolo zvieraťa zo siedmimi hlavami, nesúcimi desať rohov. Zviera bolo, ale už nie je, ale vynorí sa opäť z priepasti. Potom však musí zahynúť v zatratení. Keď sa tak stane, všetci tí, ktorí nie sú zapísaní v knihe života, budú udivení a zdesení. Budú sa chvieť až spozorujú, že zviera, na ktorom viseli, bolo hodené do večného rozkladu. Rozumieš teraz tomu, čo vidíš? Zviera, ktoré si videl bojovať proti vojsku Michaelovmu, je knieža rozumu Lucifer, žena však, ktorú nesie, je pozemská múdrosť. Predala sa mu za to, že ju osvietil všemožným vedením, za to, že jej pomohol opanovať pozemskú ríšu.

Hlavy a rohy, to sú veľkí zeme, ktorí používajú svojej moci, aby bojovali proti Ježišovi a proti Bohu, zo všetkých najvyššiemu. V tom sú zajedno, aj keď inak by sa najradšej roztrhali. Budú sa štvať proti Trojjedinému Bohu a Boh ich nechá nejaký čas činiť, čo sa im páči. Potom sa však pozdvihne Ten, ktorý sa menuje Vôľa Božia (Imanuel) a zavolá k sebe svojich povolaných i vyvolených. Zvrhne ženu zo zvieraťa dolu tak, že všetci tí, ktorí chceli bojovať proti Bohu, musia ženu pošliapať. Jej nádhera sa premení v zdrapy, jej naučené veľké vedenie, jej zdanlivá chytrosť bude z nej strhnutá, aby jej nahota ležala pošliapaná na zemi pred zrakom celého ľudstva. Zviera však spúta.

A iní anjel zniesol sa zhora dolu. Žiarilo z neho také svetlo, až sa rozjasnila zem. Volal mocným hlasom:

"Viďte, veliký Babylon, ríša rozumu a ľudského vedenia na zemi padol. Bola útočišťom všetkých nečistých myšlienok, všetkého chvastúnstva a seba obdivovania, všetkého domýšľania a vlastného chcenia, vlastného vedenia a lži. Opriadla všetkých ľudských duchov, veľkých, práve tak aj malých. Opila kráľov tak, že verili jej vlastnému vedeniu a domýšľali sa byť Bohu rovnými. Obchodníkov učinila vypočítavými a ľstivými, že vernosť a spravodlivosť pred nimi prchala. Podrobila si všetky národy, až na malý zástup, ktorý teraz obklopuje Syna Človeka."

A opäť jemný, zvučný hlas zhora hovoril:

"Odstúp od nej, môj ľud, zástup malých verných. Nemajte nič do činenia s ňou, aby ste sa nestali nečistí akýmkoľvek dotykom. Jej hriechy sú známe vo všetkých nebesiach a Boh sa pamätá na jej rúhanie. Vyhni sa jej, lebo kto bude v súde, musí s ňou zahynúť."

Opätovne volal hlas k zástupu bojovníkov:

"Chopte sa jej a naložte s ňou tak, ako ona činila. Nechajte ju spoznať, že ovocie sejby sa vyrovnáva. Tam, kde však bolo položené zrniečko sejby, tam zíde viacej ovocia. Musí tiež teda obdržať mnohokrát viac, než zasiala. Nechajte ju pocítiť žiaľ a utrpenie, lebo žiaľ a utrpenie prinášala tým, ktorí na nej viseli.

Stala sa obrazom hriešnej zeme, ktorá musí byť teraz v súde zničená. Ešte je hrdá, cíti sa byť kráľovnou, nepozorujúc akou úbohou a nahou sa stala. Ale jej strasti doľahnú na ňu jeden deň, hlad, smrť naraz s ňou pohnú, lebo Boh a Pán je spravodlivý sudca.

Tí však, ktorí ku nej prislúchajú, králi a mocní, kupci a všetky falošne vedené ľudské duše, zdesene uzrú ako žena - ľudská múdrosť, bude súdená. A oni budú plakať a bedákať, lebo teraz poznali, že všetko to, čo dostali od ženy, nie je nič, lebo ich duše budú prenechané skaze. Doposiaľ všetci nevidia, že budú spolu strhnutí rovnakým súdom, pretože opustili Boha, rúhali sa Mu a preto že lipli na žene."

Svetlý anjel zdvihol veľký kameň, hodil ho do mora, až vysoko vystreklo. Nato kameň klesal ku dnu a nebolo ho viac vidieť. A teraz anjel zvolal:

"Viď, taký bude koniec Babylonu - nadutej ľudskej múdrosti. Jediným úderom bude zničený a nebude ho viac, onemie práve tak, ako spupný tón, ktorý sa z neho ozýval. Falošné svetlo, ktoré z neho svietilo, zhasne. A s ním zahynú všetci, ktorí na ňom viseli."

Zhora zaznievali hlasy veľkého zástupu:

"Aleluja, sláva a chvála, česť a zbožňovanie nech je Bohu, nášmu Pánovi. Spravodlivé a pravdivé sú Jeho súdy. On zničil falošnou ľudskou múdrosťou pokazený svet, potrestal ho tým, v čom hrešil."

A ako z druhého zboru prichádzala odpoveď:

"Aleluja!"

Vzývanie tých, ktorí sú Jeho, bude stúpať hore k Bohu ako zápalná obeť, od tejto chvíle až naveky.

Teraz som videl, že dvadsaťštyri Najstarších spolu so štyrmi zvieratami padlo na kolená pred stolcom a vzývalo Vôľu Božiu, ktorý na ňom sedel. Blažene volali: "Amen, Aleluja!"

Teraz hovoril Ten, ktorý sedel na stolci:

"Chváľte Boha a Pána vy, Jeho služobníci a všetci, ktorí sa Ho obávate, malí i veľkí."

Teraz vyvolení a služobníci Boží odpovedali a ich hlasy zaznievali, ako hučanie vôd a dunenie hromu:

"Aleluja! Vôľa Božia, Všemohúci ovládol svoju ríšu. Náš Pán je kráľom celého stvorenia. Pánom všetkých svetov. Sme blažení a šťastní, že Mu smieme slúžiť. Jemu chceme vzdať česť. Jeho slávny hlas sa priblížil, povstane nová ríša na zemi. Drahocenne bude pripravená. Opravdiví a spravodliví musia byť tí, ktorí smú poslúchať a pomáhať na jej výstavbe. Potom bude z nej vychádzať žiara a planúť až k nebesiam."

A jeden anjel pristúpil ku mne a hovoril:

"Píš! Blažení tí, ktorí sú povolaní k novému zväzku s Bohom."

A ďalej zvestoval anjel:

"Toto sú pravdivé Slová Božie, opatruj ich!"

Tak som padol k jeho nohám a vzýval ho, ďakoval mu, ale on brániac sa, mi povedal:

"Nečiň tak, jedine Boha smieš vzývať! Ja som však tiež iba služobník Boží, tak ako ty. My všetci žijeme slovami Ježišovými a Toho, ktorý je - náš Pán. Podívaj sa tamto!"

A prst anjelov ukázal nahor. Díval som sa, nebo nad nami sa otvorilo ako zlatá brána a vychádzali z neba plamene svetla, že všetko bolo naplnené nebeským svetlom, až dolu k neskoršiemu stvoreniu. Z tejto žiari vyšiel kôň divu plnej krásy. Na ňom sedel Ten, ktorý súdi zem a svet vo spravodlivosti a ktorého meno je - vernosť a pravdivosť. Áno, verný a pravdivý je Pán, ktorého činy sú spravodlivosť.

Jeho oči podobné plameňom prenikli všetko, na čo sa podívali silnou žiarou a pred nimi nič nemohlo obstáť, čo je nečisté. Na Jeho hlave spočívala koruna všetkých svetov. Na Jeho čele je napísané meno všetkých mien, ktoré sa nikto neodváži vysloviť, lebo je to On sám (Imanuel). Bol odetý do bieleho rúcha, ktoré sa menuje Slovo Božie. Za ním na bielych koňoch nasledovali nebeské voje, oblečené do bielych rúch z nádherného plátna.

Jeho Slová však boli ako ostrý meč, ktorý vychádzal z Jeho úst, lebo On prišiel súdiť všetkých, ktorí neveria v Trojjediného Boha a nepoznali Jeho Pravdu. So železnou palicou bude spravovať tých, ktorí sa dobrovoľne nesklonia pod Jeho žezlom. Z Jeho odevu a z Jeho pásu trblietalo sa meno: Kráľ kráľov a Pán pánov.

On však išiel v ústrety netvorovi, aby učinil koniec jeho panstva, lebo netvor zhromaždil okolo seba všetkých mocných a kráľov zeme, aj všetkých falošných prorokov a učencov, všetkých, ktorí nosili na svojich praviciach znamenie zvieraťa. Oni chceli bojovať proti Kráľovi svetov. Ale Svetlo zvíťazilo nad temnotami. Lucifer a zviera, ktorému dal moc, boli zajatí a živí uvrhnutí do zatratenia, do bahna, ktorému sami dali vzniknúť svojim vlastným konaním. Ostatní boli usmrtení mečom Toho, ktorý sedel na koni. Jeho Slovo učinilo ich koniec.

A bol mi ukázaný opäť iný obraz:

Videl som jedného prichádzajúceho a neba, ktorý bol na pohľad ako anjel, ale bol viac než služobník Boží. Kráľovský kráčal k priepasti, v ktorej ležal Lucifer. Jemu bola daná moc nad všetkým. On mal kľúče od priepasti a otvoril.

(Parzifal, časť Imanuela, ktorá v ňom pôsobí.)

Niesol dlhú, ťažkú reťaz a zviazal s ňou Lucifera na tisíc rokov. Hodil ho opäť do priepasti a zapečatil vchod. Ten však, ktorý má moc nad všetkým, učinil tak podľa vôle Božej, lebo On sám bol Božia Vôľa.

On si prial, aby Lucifer nerušil a nemal viac vplyvu na novú ríšu tisíca rokov. Ľudský duch od neho netiesnený, mal sa zúčastniť stavby ríše. Mali dokázať, že boli preniknutý opravdivým vedením a poznaním.

Všetci, ktorí stratili život pre Slovo, všetci svedkovia Ježišovi, ktorí verne pre Neho svedčili a všetci, ktorí niesli znamenie svojho Pána na svojich čelách a nepošpinili sa znamením zvieraťa ani na ruke, ani na čele, tí všetci smeli žiť so Synom Človeka, pomáhať Mu na Jeho vznešenom diele. Ostatní však, ktorých duch bol už dlhý čas mŕtvi, neboli živými a museli zahynúť.

Blaho tým, ktorí majú podiel na ríši Syna Človeka. Nad týmito nemá duchovná smrť žiadnu moc. Akonáhle sa však naplní doba tisíca rokov, bude Lucifer oslobodený zo svojich pút a okovou. Vyjde znovu, aby zvádzal svet a ľudského ducha a s nim prídu jeho nečistí duchovia, ktorí sú mu podriadení. Ak sa služobníci Najvyššieho na zemi zachovajú čistými, nezíska už Lucifer nad nimi žiadnej moci. A zhora prídu ozbrojené zástupy, aby im pomohli v boji a Lucifer bude opäť zviazaný a zatratený. Teraz už však naveky.

Opäť som videl veľkú a jasnú stolicu Toho, ktorí na nej sedel, Pán a sudca všetkých svetov. Pred Jeho žiariacim obličajom cúvlo všetko späť, čo nemohlo obstáť v súde.

I ja som videl, ako ľudskí duchovia predstupovali pred Jeho súdnu stolicu. Veľký i malí, vysokí a nízki, oni všetci sa museli objaviť, aby prijali svoj rozsudok.

A knihy boli otvorené, v nich boli napísané myšlienky, slová a činy každého jednotlivca a každý jeden obdržal to, čo si sám pripravil. Večná spravodlivosť nepozná chybného jazýčku na váhe.

Bude však tiež prinesená kniha života, v ktorej sú zaznamenané mená služobníkov Všemohúceho.

A pred súdnu stolicu musia tiež predstúpiť všetci, ktorých duch ležal v smrteľnom spánku, zatiaľ čo ich telá boli ešte činné. A oni budú odovzdaní večnej smrti. A zo všetkých úrovní prídu duchovné bytosti z výšin a z ríše temnôt. Všetci obdržia mzdu, ktorú si sami získali.

Čie meno nebolo zaznamenané v knihe života, ten bude vyvrhnutý do rozkladu, aby prestal existovať pre všetky časy. To je duchovná smrť, ktorá je horšia, ako pozemské odumretie.

Potom som videl nové nebo a novú zem, lebo všetko staré zmizlo a stalo sa novým. Očistené bolo neskoršie stvorenie od všetkého temna a od celej kliatby hriechu.

I ja, Ján, ktorý vám všetko toto oznamuje, videl som povstať sväté mesto Božie, nový Jeruzalem, podľa obrazu toho, ktorý je na nebi. Krásne a nádherne bol vyzdobený k prijatiu večného Syna Božieho, nášho Pána.

Ten, ktorý sedel na stolci, hovoril ku mne radostným hlasom:

"Viď, obydlie Božie medzi ľuďmi. On, Syn Človeka, Syn Večného Boha bude bývať medzi ľuďmi. Oni budú Jeho národom a On sám - Imanuel, bude ich Bohom a kráľom. Blažený bude národ. Všetky slzy budú usušené, smrť nebude viac strašná, ale bude im otvárať dvere do ríše Svetla. Žiaľ a starosti nebudú mať viac u nich miesta, lebo všetko sa stalo nové a staré zmizlo."

Opäť prehovoril Ten, ktorý sedel na stolci:

"Ján, napíš, čo ti poručím. Všetky tieto slová sú pravdivé a isté. Viď, učiním všetko nové. Teraz je všetko dokonané. Ja som od večnosti do večnosti, počiatok a koniec. Vo mne sa uzavrie všetko dianie.

Chcem dať žízniacim zo studnice vody živej. Majú piť a byť občerstvení. Kto sa sám prekoná, ten získa toto všetko. Ja budem jeho Bohom a Kráľom a on bude mojim služobníkom. Kto však zlyhá a bude neveriacim a nepozná ma, kto pokračuje v hriechoch a pácha zločiny, jeho údelom bude žiaľ, zatratenie a rozklad, to je najhroznejšia duchovná smrť."

Potom pristúpil ku mne jeden so siedmich anjelov, ktorí vyliali v súde na svet nádoby Božieho hnevu a prehovoril ku mne:

"Poď a podívaj sa, čo ti chcem ukázať":

A on ma viedol v duchu na svätú Horu a ukázal mi nové mesto, svätý Jeruzalem, ktorý Boh dal vystavať podľa obrazu zhora. Mesto bolo celé preniknuté vznešenosťou Božou. Lúče, ktoré z neho vychádzali, podobali sa lesku najdrahocennejších drahokamov a najjasnejších jaspisov. Okolo mesta sa tiahla veľká vysoká vež, ktorá mala dvanásť brán. Pri bránach malo stráž dvanásť anjelov. Na bránach boli napísané mená učeníkov Ježišových. Anjel, ktorý so mnou hovoril, mal merací prút, aby mi mohol ukázať, aké veľké je sväté mesto. Jeho diaľky a šírky aj výšky boli všetky rovnaké. Bol postavený do štyroch hrán.

(Sväté mesto je splnenie vo svetlých výšinách, ale nie na zemi.)

Jeho steny boli z jaspisu a ono samé z rýdzeho zlata tak tenkého a priehľadného ako sklo. Plochy stien boli ozdobené drahokamami: jaspisom, zafírom, chalcedónom, smaragdom, sardonyxom, karacelom, chryzolitom, beryliom, topasom, chryzoprasom, hyacintom a ametystom. Dvanásť brán bolo z perál a ulice rýdze zlato.

Díval som sa okolo, ale nevidel som v meste chrám, lebo celé mesto je chrámom Božím, že Jeho Kráľ, večný Boh v ňom sám býva. Ono nepotrebuje ku sviatosti svetla slnečného a mesačného, lebo ho osvecuje vznešenosť Božia. Všetci, ktorí ho môžu dosiahnuť, putujú v rovnakom svetle Božom, ktoré preniká zhora ich duše. Králi zeme odkladajú svoje koruny a idú do mesta vzývať Boha.

Brány mesta nebudú nikdy uzavreté, lebo nič obyčajného alebo hriešneho sa k ním nemôže priblížiť. Iba tí, ktorí sú zapísaní v knihe života, môžu nimi vychádzať a prechádzať. Čistá radosť bude napĺňať duše všetkých, lebo ich Kráľ je s nimi.

A anjel mi ukázal prúd živej vody. Krištáľovo jasná prúdila ďalej a mala svoj vznik u trónu Božieho. Po oboch stranách prúdu rástli stromy života. Dvanásťkrát do roka prinášali ovocie a ich listy mali liečivú moc.

"Potom nebude na zemi nič, čo by nemohlo vstúpiť do svätého mesta a Syn Boží Ježiš bude pri Ňom. Lebo On a Syn Boží Ježiš sú jedno práve tak, ako Ježiš a Večný Boh sú jedno a Imanuel je jedno s Bohom. Viďte, vy, ľudia, Božské tajomstvo Trojjedinosti nášho Boha, ako bol od počiatku a tak trvá naveky. Zmĺknite a modlite sa. On, sám Kráľ, bude pri ľuďoch, oni budú smieť sa dívať do Jeho Božského obličaja a Jeho meno bude žiariť z ich čiel. Nebudú potrebovať žiadnu pozemskú múdrosť, lebo Boh, ktorý prebýva uprostred medzi nimi, ich osvieti tak, že všetko môžu vedieť a všetko dokázať Jeho menom. Bude im vládnuť od terajška až na večnosť."

A Večná Vôľa Božia prišla ku mne:

"Toto všetko je zaručene Pravda. Boh a Pán poslal svojho anjela, aby ti ukázal, čo sa musí stať. Tvojim prostredníctvom to chce zvestovať ľudstvu. Viď, ja prídem čoskoro! Blažený ten, ktorý slová predpovede v tejto knihe si osvojí a bude sa nimi riadiť."

Tak hovoril Všemohúci a Vládca sveta ku mne, k Jánovi. Toto všetko som počul a videl. So vzývaním som padol k nohám anjelovým, ktorý mi to všetko ukázal. Ale anjel brániac sa mi povedal:

"Nie mňa smieš vzývať, Boha samotného pros! Ja som služobníkom Božím ako ty a brat tých, ktorý slová tejto knihy, ktoré si zaznamenal - prijmú."

Potom vravel anjel:

"Nezapečaťuj proroctvo v tejto knihe, lebo čas naplnenia je blízko. Musí sa všetko naplniť tak, práve tak, či sú ľudia zlí, skromní, nečistí, alebo svätí. Nechaj ich stále ísť ich započatou cestou, ak sa nechcú obrátiť. Oni zožnú to, čo si zasiali."

A opäť zvolal Ten, ktorý bol na stolci:

"Viď, Prídem čoskoro! Prinesiem súd a každému jednotlivcovi dám mzdu za jeho dielo. Lebo Ja som Stvoriteľ a Sudca, Počiatok a Koniec, Prvý a Posledný. Blahoslavení tí, ktorí sú ostražití k mojim prikázaniam, takže môžu vojsť bránami do nového mesta, že môžu jesť ovocie života.

Posielam teba, Ján, aby si svedčil vo všetkých svetových obciach.

Ja som prapôvod všetkého stvoreného, Svetlo z Boha.

Kto toto počuje, ten hovorí: "Príď!" A kto žízni, ten príde a vezme vody života."

Ja, Ján, dosvedčujem, že som napísal pravdivo tieto slová, ktoré som smel počuť. Kto však z vlastných k nim niečo pridá, ten bude žať strasti o ktorých je písané v tejto knihe, preto, pretože svoj rozum postavil pred Svetlo Božie.

Ako svedok a Boží posol volám:

"Amen, Pane, príď čoskoro!"

So všetkými tými, ktorí slová tejto knihy príjmu, nech je milosť Trojjediného Boha.

Amen.

 


 

SVET! Keď človek používa toto slovo, často ho vyslovuje bezmyšlienkovite bez toho, žeby si urobil obraz, aký vlastne je tento ním menovaný svet. Mnohí však, ktorí si snažia predstaviť si pritom niečo určitého, vidia v duchu nesčíselné svetové telesá najrôznejšej podstaty a veľkosti, usporiadané do slnečných sústav, krúžiť vesmírom svojimi dráhami. Vedia, že čím presnejšie a výkonnejšie prístroje sa vyrábajú, tým je možné vidieť vždy viac nových svetových telies. Priemerný človek sa potom uspokojí s výrazom "nekonečnosť", čím u neho vznikne omyl nesprávnej predstavy.

Svet nie je nekonečný. Je stvorením, teda dielo Stvoriteľa. Toto dielo stojí ako každé iné dielo vedľa Stvoriteľa a ako také je ohraničené.

Takzvaní pokročilí sú často pyšní na svoje poznanie, že Boh jestvuje v celom stvorení, v každej kvetinke, v každom kameni, že hybné prírodné sily sú Bohom, teda že On je všetko to neprebádané, čo sa dá vycítiť, ale nie skutočne pochopiť. Trvale pôsobiaca Prasila, večne sám seba obnovujúci zdroj sily, bezbytostné Prasvetlo. Namýšľajú si, že sú náramne pokročilí vo vedomí, že Boha nachádzajú všade, všade sa s Ním stretávajú ako s hybnou silou, ktorá preniká všetkým a neustále pôsobí k dokonalosti ako k jedinému cieľu vývoja.

To však je správne len v určitom zmysle. V celom stvorení sa stretávame len s jeho vôľou, a tým s jeho Duchom, jeho silou. On sám stojí vysoko nad stvorením. Stvorenie, ako jeho dielo, ako prejav jeho chcenia, je už svojim vznikom viazané na nezmeniteľné zákony vznikania a rozkladu; veď to, čo nazývame prírodnými zákonmi, je tvorivá Božia vôľa, ktorá vo svojom trvalom pôsobení svety tvorí a ruší ich. Táto tvorivá vôľa je jednotná v celom stvorení, ku ktorému patrí svet jemnohmotný i hrubohmotný ako jediný celok. A toto celkové stvorenie je ako dielo nielen ohraničené, ako každé iné dielo, ale je tiež pominuteľné. Bezpodmienečná a neposunuteľná jednotnosť prazákonov, teda Pravôle prináša so sebou to, čo sa aj v najmenšom deji na hrubohmotnej zemi všetko stále odohráva presne tak, ako sa to musí diať aj pri najmocnejších udalostiach celého stvorenia a ako aj pri samotnom vytváraní a tvorení.

Strohá forma Pravôle je prostá a jednoduchá. Nájdeme ju ľahko vo všetkom, len čo sme ju raz spoznali. Spletitosť a nepochopiteľnosť tak mnohých dejov spočíva len v mnohonásobnom zasahovaní obchádzok a vedľajších ciest, vytvorených rozličným chcením ľudí.

Dielo Božie, svet, je teda ako stvorenie podrobený vždy rovnakým a dokonalým Božím zákonom, z ktorých tiež vznikol, a preto je ohraničený.

Umelec je napríklad tiež vo svojom diele, splýva s ním, a predsa stojí osobne vedľa neho. Dielo je ohraničené a pominuteľné, avšak schopnosť umelcova preto ešte nie. Umelec, teda tvorca diela, môže zničiť svoje dielo, v ktorom spočíva jeho chcenie, bez toho, že by tým bol sám dotknutý. Napriek tomu zostane ešte vždy umelcom. Umelca poznávame a nachádzame v jeho diele a stáva sa nám blízky bez toho, že by sme ho potrebovali vidieť osobne. Máme jeho diela, v ktorých je jeho chcenie a pôsobí na nás, vychádza nám v ňom v ústrety, a predsa môže žiť sám pre seba ďaleko od nás.

Samostatne tvoriaci umelec a jeho dielo dávajú nám matný odlesk pomeru stvorenia ku Stvoriteľovi.

Večný a bez konca, teda nekonečný je len kolobeh stvorenia s trvalým vznikaním, zanikaním a znovuvytváraním.

V tomto dianí spĺňajú sa tiež všetky zjavenia a zasľúbenia. Nakoniec sa v ňom splní i "posledný súd" pre túto zem!

Posledný, to jest konečný súd nadíde raz pre každé svetové teleso, ale to sa nedeje súčasne v celom stvorení.

Je to nutný dej v onej príslušnej časti stvorenia, ktorá vo svojom kolobehu dospeje k bodu, na ktorom musí začať jej rozklad, aby sa na ďalšej ceste mohla znovu vytvárať.

Týmto večným kolobehom nie je mienený beh zeme a iných hviezd okolo ich sĺnc, ale veľký mocnejší kruh, v ktorom musia obiehať všetky slnečné sústavy, zatiaľ čo ešte vo svojom vnútri vykonávajú svoje vlastné pohyby.

Bod, v ktorom sa má začať rozklad každého svetového telesa, je presne stanovený, a to opäť na základe dôslednosti prírodných zákonov. Je to celkom presné miesto, na ktorom sa dej rozkladu musí začať vyvíjať, bez ohľadu na stav dotyčného svetového telesa aj jeho obyvateľov. Nezadržateľne ženie kolobeh každé svetové teleso k tomu, aby sa bez odkladu naplnila hodina rozkladu, ktorá ako všetko vo stvorení je v skutočnosti len premenou, znamenajúcou príležitosť k ďalšiemu vývoju. Potom je tu hodina "buď-alebo" pre každého človeka. Buď je vysoko povznesený ku Svetlu, ak usiloval o duchovné, alebo zostane pripútaný k hmote, na ktorej lipne, ak z presvedčenia považuje len hmotné za cenné. V takom prípade nemôže sa v zákonitom dôsledku vlastného chcenia povzniesť nad hmotu a bude potom s ňou na poslednom úseku cesty strhnutý do rozkladu. To je potom duchovná smrť! Znamená vymazanie z knihy života.

Tento inak celkom prirodzený dej býva označovaný aj ako večné zatratenie, pretože človek takto strhnutý do rozkladu "musí prestať osobne jestvovať", bude rozprášený a zmiešaný s prasemenami, ktoré i po rozklade napája duchovnými silami. Nebude sa už nikdy môcť stať osobnosťou". Je to to najhroznejšie, čo človeka môže postihnúť. Platí za "odvrhnutý kameň", ktorý sa nehodí pre duchovnú výstavbu a musí preto byť rozomletý.

Toto odlúčenie ducha od hmoty, uskutočňuje sa na základe celkom prirodzených dejov a zákonov je takzvaný "posledný súd" spojený s veľkými prevratmi a zmenami.

Že tento rozklad nenastane v  jednom pozemskom dni, je zaiste pre každého ľahko pochopiteľné: veď vo svetovom dianí je tisíc rokov ako jeden deň.

My sme však uprostred začiatku tohto obdobia. Zem teraz prichádza k bodu, v ktorom sa odchýli od doterajšej dráhy, čo bude veľmi citeľné aj hrubohmotne. Potom nastane ostrejšie rozlišovanie medzi ľuďmi, ktoré bolo v poslednom čase už pripravené, ale zatiaľ sa prejavovalo iba "v názoroch a presvedčeniach".

Každá hodina pozemského bytia je preto drahocennejšia, než kedykoľvek inokedy. Kto vážne hľadá a chce sa učiť, nech sa vytrhne z celým úsilím z nízkych myšlienok, ktoré ho pripútavajú na pozemské. Inak sa vydáva nebezpečiu, že zostane spútaný s hmotou a s ňou bude strhnutý do úplného rozkladu. Tí však, ktorí usilujú ku Svetlu, sú postupne uvoľňovaní od hmoty a budú povznesení do vlasti všetkého duchovného.

Potom je konečne dovŕšené rozštiepenie medzi Svetlom a temnom a súd je dokonaný.

"Svet", teda celé stvorenie nie je pritom zničené; svetové telesá sú do rozkladného procesu vtiahnuté až vtedy, keď ich kolobeh dospeje k bodu, na ktorom má začať pre ne rozklad po predchádzajúcom triedení.   Začiatok tohto je pre zem už v činnosti. Za chvíľu sa bude valiť všetko obrovskými krokmi dopredu.

To sa uskutoční prirodzeným účinkom Božích zákonov, ktoré od prapočiatku spočívajú v stvorení, stvorenie samo spôsobili a dnes aj v budúcnosti dôsledne vykonávajú vôľu Stvoriteľa. Vo večnom kolobehu je to trvalé tvorenie, rozsievanie, dozrievanie, žatva a rozplynutie, aby zmenou spojenia, čerstvo posilnené vznikali opäť nové formy, ktoré idú v ústrety nasledujúcemu kolobehu.

Pri tomto kolobehu stvorenia môžeme si predstaviť ohromný lievik alebo ohromnú dutinu, jemnohmotného druhu, z ktorej v nezadržateľnom prúde trvalo vytryskuje takisto jemnohmotné prasemeno, ktoré v krúživých pohyboch speje v ústrety novým väzbám a vývoju. Presne tak, ako to veda už pozná a správne zaznamenala. Trením a zhusťovaním vytvárajú sa husté hmloviny, stávajúce sa hrubohmotnými a z týchto zase svetové telesá, ktoré sa pôsobením neochvejných zákonov zoskupujú v úplnej dôslednosti do slnečných sústav a krúžiac v sebe zoskupené nutne sledujú veľký kolobeh, ktorý je večný. Ako v dianí, viditeľnom pozemskému oku, nasleduje pri rastlinných, zvieracích a ľudských telách vytváranie zo semena, formovanie, dozrievanie a žatva alebo rozpad, prinášajúci so sebou premenu a rozklad pre ďalší vývoj, práve tak je to i vo veľkom svetovom dianí. Hrubohmotne viditeľné svetové telesá, obklopené omnoho väčším, pozemskému oku neviditeľným jemnohmotným okolím, sú vo svojom večnom kolobehu podrobené rovnakému dianiu, pretože v nich vládnu tie isté zákony.

Existenciu prasemena nemôže poprieť ani ten najfanatickejší pochybovač, a predsa toto semeno nemôže uzrieť ani jedno pozemské oko, pretože je z inej látky, je z "oného" sveta. Môžeme ho pokojne nazvať opäť jemnohmotným.

Nie je tiež ťažko zrozumiteľné, že svet, ktorý sa z toho vytvoril najskôr, je prirodzene rovnako jemnohmotný a pozemským okom nerozoznateľný. Len potom neskoršie z neho vzniknutá najhrubšia zrazenina vytvára postupne vychádzajúc a závisiac od sveta jemnohmotného, svet hrubohmotný s hrubohmotnými telesami, a len to je možné pozorovať od najmenších začiatkov pozemskými očami a ich všetkými hrubohmotnými pomôckami.   Nech sa to už jedná o molekuly, elektróny alebo čokoľvek iného, bude to vždy patriť len k najhrubším zrazeninám jemnohmotného sveta, ktorý dávno pred tým mal už svoje hotové útvary a svoj život.

Nie inak je to aj s obalom vlastného človeka v jeho duchovnej podstate, o čom ešte prehovorím. Pri jeho putovaniach rozličnými svetmi musí byť jeho rúcho, plášť, škrupina, telo alebo nástroj, nezáleží ako sa pomenuje tento obal, vždy rovnakého druhu látky ako súčasné okolie, do ktorého vstupuje. Obal mu poslúži ako ochrana a potrebná pomôcka, ak chce mať možnosť priamo a účinne v tom pôsobiť. Keď teda hrubohmotný svet vzniká z jemnohmotného a je od neho závislým, vyplýva z toho tiež spätné pôsobenie všetkého diania vo svete hrubohmotnom na svet jemnohmotný.

Toto veľké jemnohmotné okolie bolo taktiež stvorené z prasemena, obieha vo večnom kolobehu spolu s hrubohmotnosťou a nakoniec sa spolu s ňou vženie a vstrebe do zadnej časti, už zmienenej obrovskej lievikovitej dutiny, kde nastane rozklad, aby na druhej strane vyšlo zase ako prasemeno k novému kolobehu. Ako pri činnosti srdca a krvného obehu v tele, tak je lievikovitá dutina akoby srdcom stvorenia. Rozkladný proces postihne teda celé stvorenie, aj jeho jemnohmotnú časť, pretože všetko hmotné sa opäť rozplynie v prasemeno, aby sa znovu vytvorilo. Nikde niet ľubovôle, ale všetko sa vyvíja zo samozrejmej dôslednosti prazákonov, ktoré nepripúšťajú inú cestu. V určitom bode veľkého kolobehu prichádza preto okamih pre všetko stvorené hrubohmotné alebo jemnohmotné, kde rozkladný proces sa zo stvoreného samovoľne pripraví a nakoniec prepukne.

Tento jemnohmotný svet je prechodným pobytom pozemsky zosnulých, je to takzvaný onen svet alebo záhrobie. Je úzko spojený so svetom hrubohmotným, ktorý k nemu patrí a tvorí s ním jeden celok. Vo chvíli odlúčenia vchádza človek so svojím jemnohmotným telom, ktoré nosí s telom hrubohmotným, do rovnorodo jemnohmotného okolia hrubohmotného sveta, zatiaľ čo svoje hrubohmotné telo zanecháva tu. Tento jemnohmotný svet, teda záhrobie, ktoré patrí k stvoreniu, je podrobené rovnakým zákonom trvalého vývoja a rozkladu. So započatím rozpadu tu opäť začína celkom prirodzenou cestou odlučovanie duchovného od hmotného. Podľa duchovného stavu človeka, ako v hrubohmotnom tak aj v jemnohmotnom svete, musí sa duchovný človek, to vlastné "ja", pohybovať buď nahor, alebo zostať pripútaný ku hmote. Vážna snaha po Pravde a Svetle a s tým spojená zmena učiní každého človeka čistejším a tým aj svetlejším, takže táto okolnosť bude ho prirodzene čoraz viac uvoľňovať od hrubej hmotnosti a úmerne jeho čistote a ľahkosti musí ho povznášať do výšky. Ten však, ktorý verí iba hmote, viaže sa na ňu svojím presvedčením a zostáva k nej pripútaný, takže nebude môcť byť povznesený nahor. Vlastným rozhodnutím každého jednotlivca nasleduje preto triedenie medzi tými, ktorí usilujú ku Svetlu a tými, ktorí sú pútaní temnom, a to podľa platných prirodzených zákonov duchovnej tiaže.

Toto roztriedenie je posledný súd!

Z toho je jasné, že aj pre vývojovú možnosť pozemsky zosnulých, v očistnom procese takzvaného záhrobia, nadíde raz skutočný koniec. Posledné rozhodnutie! Ľudia v obidvoch svetoch, buď sú tak ďaleko zušľachtení, že budú môcť byť pozdvihnutí k oblastiam Svetla, alebo zostanú podľa vlastného chcenia pútaní vo svojom nízkom správaní, a preto budú nakoniec zvrhnutí do "večného zatratenia", to jest budú s hmotnosťou, od ktorej sa nemôžu uvoľniť, strhnutí do rozkladu, tento bolestne pretrpia, a tak prestanú osobne existovať. Budú ako plevy vo vetre rozviati, rozprášení, a tým vymazaní zo zlatej knihy života!

Tento takzvaný posledný súd, to znamená konečný súd, je takisto dej, odohrávajúci sa celkom prirodzene účinkom zákonov udržujúcich stvorenie, a to tým spôsobom, že by to ani nemohlo byť inak. Človeku sa aj pri tomto dostane vždy len takého ovocia, aké sám chcel, aké si pritiahol svojím presvedčením.

Vedomosť, že všetko, čo sa odohráva vo stvorení, prejavuje sa samočinne v najprísnejšej dôslednosti, že smery osudov ľudí sú vždy udávané len nimi samotnými, ich prianím a chcením, že Stvoriteľ nezasahuje skúmavo, aby odmeňoval alebo trestal, však nezmenšuje Stvoriteľovu veľkosť, ale môže dať len podnet k tomu, aby sme si ho predstavovali ešte omnoho vznešenejším.

Veľkosť spočíva v  dokonalosti jeho diela a tá núti k úctyplnému pohľadu nahor; veď v najväčšom, rovnako ako v najmenšom dianí, spočíva vždy bez rozdielu tá najväčšia láska a najnepodplatiteľnejšia spravodlivosť. Veľký je aj človek ako taký, postavený do stvorenia, ako pán svojho vlastného osudu! Svojou vôľou sa môže pozdvihnúť z tohto diela a prispieť k jeho vyššiemu vývoju; ale môže ho tiež strhnúť dolu a zapliesť sa v ňom tak, že sa už neoslobodí a pôjde s ním v ústrety rozkladu, či už v hrubohmotnom alebo jemnohmotnom svete. Vysloboďte sa preto zo všetkých pút nízkych pocitov; pretože je už najvyšší čas! Blíži sa hodina, keď lehota uplynie. Prebuďte v sebe túžbu po čistom, opravdivom, ušľachtilom! -

Vysoko nad večným kolobehom stvorenia vznáša sa uprostred ako koruna "modrý ostrov", nivy blažených čistých duchov, ktorí už smú prebývať v oblastiach Svetla! Tento ostrov je od sveta oddelený. Preto sa ani nekrúti s kolobehom; avšak napriek svojej výške nad krúžiacim stvorením tvorí oporu a stred vychádzajúcich duchovných síl. Je to ostrov, na ktorého výšinách sa nachádza preslávené mesto zlatých ulíc   nebeský Jeruzalem. Tu už nič viac nepodlieha zmene. Netreba sa obávať nijakého "posledného súdu". Tí, ktorí tam môžu prebývať, sú "doma". Ako posledný na samotnom vrchole tohto modrého ostrova stojí, neprístupný krokom nepovolaných ... hrad Grálu, tak často spomínaný v básniach!

Obotkaný povesťami, ako túžba nesčíselných, stojí tam vo Svetle najväčšej nádhery a skrýva svätú nádobu čistej lásky Všemohúceho, Grál!

Ako strážcovia sú ustanovení najčistejší z duchov, stojaci najbližšie k trónu Najvyššieho. Sú to nositelia Božej lásky v jej najčistejšej forme, ktorá je však podstatne iná, ako si ju predstavujú ľudia na zemi, i napriek tomu, že ju prežívajú denne a každú hodinu.   Tento hrad tvorí bránu ku stupňom trónu Najvyššieho. Nikto sa nemôže dostať ku stupňom trónu, kto neprešiel hradom Grálu. Stráž pred zlatou bránou, je prísna, ostrá a neúprosná, aby bola zachovaná čistota Grálu; tak, aby sa z neho mohlo rozlievať požehnanie na všetkých hľadajúcich.

Skrze zjavenia zvesť o hrade zostupovala po mnohých stupňoch ďalekou cestou od modrého ostrova jemnohmtným svetom, až konečne prehĺbeným vnuknutím niekoľkých básnikov prenikla aj medzi ľudí na hrubohmotnej zemi. Zo stupňa na stupeň ďalej nadol podávaná pravá skutočnosť utrpela pritom nechcene rôzne znetvorenia, takže posledné podanie mohlo byť len mnohonásobne skaleným odleskom, ktorý dal podnet k mnohým omylom.

Ak teraz z niektorej časti veľkého stvorenia stúpajú vo veľkej tesni bolestné a úpenlivé prosby k Stvoriteľovi, tak je vyslaný služobník tejto nádoby, aby ako nositeľ Božej lásky zasiahol pomocne do duchovnej núdze. Čo sa vznášalo v diele stvorenia len ako povesť a legenda, vstupuje potom živé do stvorenia! Také vyslania sa však nestávajú často. Zakaždým sú sprevádzané ďalekosiahlymi zmenami a veľkými prevratmi. Väčšinou sú medzi tým celé tisícročia. Takýto vyslanci prinášajú Svetlo a Pravdu zblúdilým, pokoj zúfajúcim. Svojim posolstvom podávajú ruku všetkým hľadajúcim, zhromažďujú všetkých veriacich, aby im dodali novej odvahy a novej sily a previedli ich všetkou temnotou nahor k Svetlu.

Prichádzajú len pre tých, ktorí túžia po pomoci zo Svetla, ale nie pre posmievačov a pre tých, ktorí sa domnievajú, že oni sami sú spravodliví.   Najbližší príchod takého vyslanca Grálu nech je znamením pre všetkých hľadajúcich, aby sa mocne vzchopili k dobru a ušľachtilosti; lebo to pripomína neodvratný súd, ktorý ako posledný súd jedného dňa prísť musí. Blaho tomu, kto potom už nezostáva obmedzenou mysľou pripútaný ku hmote aby mohol byť povznesený ku Svetlu.

viď. "Knihy a súd"

 

© (2005) ibis all rights reserved.